Do krajiny Mahábháraty, nie len za vlakmi (časť 3)

23.3.2024 8:00 Oliver Dučák

Do krajiny Mahábháraty, nie len za vlakmi (časť 3)

V poslednej časti tejto cestopisnej série sa pozrieme do niekdajšieho centra Mughalskej ríše, ktoré Saša zaradila medzi miesta, ktoré musíme navštíviť bez môjho odvrávania. V tomto meste navštívime jednu z najznámejších hrobiek sveta, indickú domácnosť a tiež sa zastavíme v jednom z útočísk, ktoré je pre jeho azylantky šťastím v ich nešťastí. Následne vyskúšame cestu denným vlakom indických železníc a nočnú jazdu diaľkovými autobusmi, aby sme sa konečne stretli s osobou, kvôli ktorej sme do Indie zavítali a vyskúšame aj cestovanie prímestskými autobusmi v najväčších veľhorách na svete (kam so mnou zavíta práve rodáčka z tých najmenších).

Ráno 8. 9. 2023 sme vystúpili z vlaku v stanici Ágra Fort, hoci sme mali Kanikou kúpený lístok až do stanice Tundla JN. Pred cestou som si však na stránke IRCTC pozrel zastávky vlaku č. 12308 JU HWH Expres a zistil som, že na jednej strane je stanica v Tundle vzdialená od Agry dobrých 30 km a na tej druhej má vlak zastávku priamo v Agre. Pár okamihov na to, ako sme z vlaku vystúpili (privítaní extrémne vlhkým ovzduším) sa pri nás objavil jeden starší pán, z ktorého sa vzápätí vykľul tuk-tukár hľadajúci zákazníkov. Zo zvedavosti som sa ho opýtal na cenu a po chvíli sme ju zjednali na 200 INR, ktorá už podľa našich informácií bezpečne zodpovedala miestnym reáliám.

Tuk-tukom sme prešli okolo miestnej Červenej pevnosti (alebo v miestnom jazyku Ágrá ká kilá) a následne sme sa krútili po Ágre kade-tade, než sme došli k nášmu ubytovaniu. Dôvodom boli hojne rozkopané ulice, popod ktoré povedie metro, ktoré je v Ágre aktuálne vo výstavbe. Po asi 15 minútach cesty nás tuk-tuk vyhodil pri našom ubytovaní (opäť tzv. guest house), kde nás privítal milý majiteľ, ktorý nás vzápätí zaviedol na izbu. Tá bola opäť bez okien, teda ak nerátame okienko z kúpeľne do vetracej šachty. Z odtoku sa šíril trošku nepríjemný zápach, ale na jednu noc to bolo znesiteľné. Našou prvou zastávkou, ktorú Saša vytýčila na dnešný deň, bol podnik Sheroes hangout, ktorý sa zhodou okolností nachádzal neďaleko nášho ubytovania. Ide o podnik prevádzkovaný neziskovou organizáciou, ktorá poskytuje útočisko a zamestnanie ženám, ktoré prežili kyselinové útoky, ktoré sú – bohužiaľ – stále bežnou súčasťou indickej spoločnosti. Tieto podniky sú v Indii v troch mestách (Ágra, Lucknow a Noida) a fungujú ako kaviarne prevádzkované na báze príspevkov. Znamená to, že si zákazník sám zvolí, koľko chce za občerstvenie platiť. S prihliadnutím na celkové cenové pomery v Indii a to, že je Ágra lokalitou turistami hojne vyhľadávanou, týmto spôsobom dokážu vyzbierať dostatočné množstvo peňazí, ktorými vedia zabezpečiť ako aj živobytie pre azylantky, tak aj prevádzku týchto podnikov, čo veľmi pomáha dotyčným ženám, ktorým po kyselinovom útoku ostali jazvy, často viditeľné na tvári.


8.9.2023, Večera ©Alex Michelčík

Našou ďalšou zastávkou bola návšteva domácnosti miestneho couchsurfera Gaurava. Jeho dom bol síce neďaleko nášho ubytovania, avšak išlo o miesto pekne zašité v uličkách miestnej obytnej časti. Neďaleko jeho bydliska sme sa z nich už nevedeli vysomáriť, tak som jednému z vyvalených miestnych ukázal na mobile jeho fotku a ten nás už ku Gauravovi zaviedol. Privítaní sme boli srdečne a okamžite sme boli ponúknutí aj miestnym občerstvením. Komická situácia však nastala, keď nám Gaurav ponúkol whiskey. Kým my sme poháriky automaticky vzali do ruky, Gaurau vzal do ruky fľašu s minerálkou a vykoľajene sa nás opýtal, či si to my na Slovensku neriedime. Z tejto otázky sme ostali vyvalení pre zmenu my, no hneď sme sa spämatali a odpovedali sme mu, že nie. Keď si svoj alkohol upravil podľa svojich potrieb, pripili sme si, pričom stále mu údiv z toho, že si whiskey neriedime (hlavne pri pohľade na Sašu, ako exla jej poldeci) neschádzal z tváre. Zvyšok večera sme popri večeri strávili rôznymi rozhovormi, počas ktorých nám naši hostitelia ukázali ich rodinné fotoalbumy a spolu s komentármi k jednotlivým fotkám sme takto dostali možnosť nahliadnuť aj do súkromnejších aspektov života bežných Indov. Nakoniec, som pri našom odchode Gaurava poprosil, aby nás pri našej ceste na hotel sprevádzal, čo Gaurav vyriešil svojrázne a naložil nás oboch (plus seba) na svoju motorku, ktorou nás odviezol.

Na druhý deň ráno sme plánovali návštevu najznámejšej pamiatky na zosnulú manželku bohatého, zaľúbeného a z jej straty zroneného chlapa – Tádž Mahalu. Na Gauravovu radu (ktorý nám medzitým, ako osoba živiaca sa sprevádzaním turistov, ochotne ponúkol sprievodcu po Tádž Mahale za bezkonkurenčnú cenu – naozaj bola bezkonkurenčná) sme plánovali prísť k mauzóleu ešte pred úsvitom, nakoľko sledovanie východu Slnka nad Tádž Mahalom patrí medzi vyhľadávané atrakcie. Ráno nás však privítalo hustým monzúnom. Namrzene sme si povedali, že teda do mauzólea pôjdeme neskôr a čas využijeme na vyrovnanie spánkového deficitu dúfajúc, že monzún ustane. Ten však neustal. Vybrali sme sa tam napriek tomu, keďže sme do Agry merali cestu práve kvôli tejto....atrakcii. Po prebudení sa nasledovalo balenie, keďže nás v daný deň ešte čakala dlhá cesta a po check-oute a dohode s pánom domácim sme si odložili veci batohy u neho na recepcii. Naše kroky teraz už naozaj, hoci v hustom daždi, viedli do slávnej hrobky.


9.9.2023, Tádž Mahal ©Alex Michelčík

Cestu sme zvládli pešo, pričom za chvíľu som mal v sandáloch Balatón. Nakoniec sme sa predrali cez pokladňu (kde sme platili inostraneckých 1100 INR/os – miestni za 50 INR), bezpečnostnú prehliadku a dotieravých sprievodcov ponúkajúcich svoje služby (každý za osobitný poplatok). Samotnú stavbu Tádž Mahalu snáď predstavovať nemusím. Za zmienku ale stojí výzdoba mramoru pozostávajúca z rôznych ornamentov a úryvkov z Koránu, ktoré boli vytvorené tak, že stavitelia do mramoru vyrýpali diery príslušného tvaru, ktoré boli následne vyplnené nejakým drahokamom, či polodrahokamom a donekonečna leštené, až kým dva rôzne druhy kameňov netvorili jednu rovinu (odpočuli sme od sprievodcu inej skupiny). Nakoniec sme sa po prehliadke nechali stiahnuť do jedného z mnohých obchodov so suvenírmi (masala čaj opäť nechýbal), kde sme sa nechali nahovoriť na nákup nejakých suvenírov a pobrali sa do Sheroes Hangout dať si pred cestou na vlak niečo pod zub. Saša si tiež nechala na ruky urobiť hennu.

Následne sme sa vrátili po veci a požiadali sme majiteľa, aby nám vybavil odvoz na stanicu Ágra cantt. Odviezol nás tuk-tuk za 150 INR. Keď sme dorazili do cieľa, ostávalo nám už len predrať sa cez dav a bezpečnostnú kontrolu. Nasledoval ešte nákup proviantu a pobrali sme sa na nástupište počkať na vlak. Pozrime sa tentoraz na oznamovaciu techniku informujúcu o pristavení vlakov na konkrétne nástupište cestujúcim. Každej železničnej stanici, z/do ktorej sme v Indii cestovali, dominuje obrovská svetelná informačná tabuľa, na ktorej sú rozpísané jednotlivé vlaky. Na rozdiel od našich končín na svetelnej tabuli údaje o (východzej a) cieľovej stanici vlaku absentujú. Cestujúci nájde na tabuli iba číslo a názov vlaku, čas jeho odchodu z danej stanice a údaj o nástupišti, na ktoré bude/je vlak pristavený. Zároveň sú na každom nástupišti, v pravidelných rozostupoch od seba, namontované displeje, na ktorých sa striedavo zobrazuje číslo/názov vlaku a konkrétny vozeň, ktorý bude pri danom displeji pristavený (ide o čosi podobné, ako sektorizácia ostrovných nástupíšť v moderných staniciach EÚ a pod., avšak toto je podľa mňa praktickejšie a efektívnejšie). Značenie radenia vlaku na displejoch vyzerá asi takto: LOCO – GENERATOR – S1 – S2 – S3 – M1 – M2 – M3....atď. Kvôli uvedenému vlak na nástupište vchádza veľmi nízkou rýchlosťou, aby bol rušňovodič schopný zastaviť rušeň pri príslušnom displeji. Práve vďaka tomuto spôsobu organizácie je možná pomerne rýchla a efektívna výmena cestujúcich a preto dokážu mať indické vlaky v nácestných železničných staniciach pomerne krátky pobyt.


9.9.2023, Kráľovský priestor na nohy, ako takmer 190 cm vysoký človek som sa tešil ©Oliver Dučák

Náš vlak prišiel do Ágry s náskokom asi 5 minút a nástup do vlaku sa opätovne niesol v znamení „kto skôr príde, ten skôr melie“ (keďže pre miestnych je slovné spojenie postaviť sa do radu pravdepodobne nejaké neslušné označenie veľmi nepríjemnej choroby na veľmi chúlostivých a citlivých miestach – nástup do ranného robotnícko-školského osobáku v Margecanoch je však čosi podobné, takže sa od Indov miestami asi až tak nelíšime), hoci bol vlak povinne miestenkový. Po asi siedmych minútach sme sa so Sašou uvelebili na svojich miestach. Išlo o klasické veľkopriestorové usporiadanie sedadiel v schéme 3+2. Sedadlá boli usporiadané, ako v autobuse, no našťastie sa nám ušli miesta v smere jazdy. Z Ágry sme vyrazili načas a prvých niekoľko minút sme leteli cez typickú nepreniknuteľnú indickú mestskú zástavbu doplnenú o hory smetia, ktorá bola občas prerušovaná priecestím.

Počas cesty, ktorá prebiehala veľmi pohodlne, sme dostali občerstvenie, ktoré bolo v cene cestovného lístka. Mojou smolou bolo, že Kanika pri nákupe cestovných lístkov omylom odklikla vegetariánske menu aj mne, čo znamenalo, že som ostal hladný (keďže tá trocha sladkostí, ktoré boli súčasťou menu, mňa – mäsožravca, pred hladom veľmi nezachránila). Cesta ubiehala príjemne a jej idylku nám po čase narušila obrovská rana, ktorá sa ozvala z jedného z okien nášho vozňa. Niekto, kto sa na jednom z predmestí Nového Dilí pohyboval okolo železničnej trate si pomyslel, že bude zábavné, ak do vlaku idúceho rýchlosťou 160 km/h hodí kameň. Skončilo to prasknutou vrstvou skla na jednom z okien, pričom tlak vzduchu (v rýchlosti 160 km/h), ktorý sa vďaka diere v skle dostal medzi sklenené vrstvy spôsobil, že po asi desiatich minútach pri tej rýchlosti vyletela z rámu celá zasiahnutá vrstva skla. Prítomní policajti vo vlaku nehodovú udalosť okamžite spísali.


9.9.2023, Usporiadanie sedadiel v triede Chair car (CC) ©Oliver Dučák

Napriek tejto udalosti sme čoskoro dorazili do žst. H. Nizamudin (opäť načas), ktorá je súčasťou Nového Dilí. Vzhľadom k stále prebiehajúcemu samitu G20 sa to tam stále hmýrilo obrovským množstvom uniformovaných osôb. Pred staničnou budovou sme sa po počiatočných neúspechoch s Uberom pokúsili zjednať prepravu k autobusovej stanici Kashmiri gate s taxikármi a tuk-tukármi, ktorí postávali na parkovisku pred železničnou stanicou. Keď sme si však navzájom oznámili ceny, aké za odvoz očakávame (keďže som sa riadil cenníkom Uberu), tak sme vzápätí vysmiali jeden druhého a pobrali sa svojou cestou. Keď sa nám konečne podarilo zohnať Uber, ktorý si trúfol dostať sa ku nám cez všetky zábrany zistili sme, že problémom bude jazyková bariéra. Šofér sa totiž snažil zistiť našu čo najpresnejšiu polohu, čo som mu nebol schopný upresniť iným jazykom, ako anglickým. Problém však za nás vyriešil policajt, ktorého som v návale zúfalstva poprosil o pomoc a tak sme o asi pol hodiny už sedeli v depresívnom (a dusnom) vestibule autobusovej stanice Kashmiri gate. Do odchodu autobusu do Dhármšály nám ostávali asi dve hodiny.

Po asi hodine a pol, keď som na displeji stále nevidel pristavenie nášho autobusu mi napadlo, že sa pôjdem do informačnej kancelárie opýtať na pristavenie nášho autobusu. Keď mi znudená zamestnankyňa informácií zahlásila že autobus z tej stanice nejde, ale mám vyhľadať akúsi čerpaciu stanicu Bharat, odkiaľ autobus vyrazí, mal som pocit, ako keby mi do žalúdka niekto vysypal vedro ľadu. Rýchlo sme zdrapili batohy a vydali sme sa čerpaciu stanicu hľadať (neskôr vysvitlo, že som informácie na cestovnom lístku len zle pochopil).


9.9.2023, Volvo, v ktorom sme strávili noc ©Oliver Dučák

Príslušné miesto odchodu autobusu sme našli asi dve minúty pred pravidelným odchodom (s patrične vulgárnym komentárom od oboch polovíc účastníkov zájazdu). Čakalo nás nádherné Volvo prevádzkované dopravcom Laxmi Holidays, čo nám náladu zlepšilo. Spokojne sme sa uvelebili na svoje miesta a cesta do Himalájí sa mohla začať. Krátko po odchode dežurný obehol všetkých cestujúcich so zoznamom, do ktorého mal každý napísať svoje meno. Následne všetkým porozdával fľaše s vodou a vrecká na zvracanie. Hoci najviac človek precíti indickú premávku v tuk-tuku, ktorý sa s hlasným trúbením neohrozene vrhá do každej štrbiny v kolóne, aj cesta autobusom v tejto dopravnej džungli mala svoje čaro (hlavne keď autobus disponuje klaksónom hrajúcim akúsi otravnú melódiu). Prvú pauzu sme mali neďaleko Nového Dilí v obrovskom motoreste obkoleseného rôznymi atrakciami. Nasledujúca (ktorú si pamätáme) bola až niekedy nad ránom kdesi v Pandžábe.

Našim pôvodným cieľom v Himalájach bolo Manali, kde Kanika býva. Cestou sme sa mali zastaviť na úzkorozchodnej železnici z Kalky do Shimly. Tú však niekoľko dní pred našim príchodom do Indie začali sužovať rozsiahle zosuvy pôdy vyvolané monzúnmi, ktoré zniesli trať na mnohých miestach. Našim náhradným miestom stretnutia – keďže aj cesty do Manali si pri monzúnoch užili svoje – sa stala Dhármšála, centrum tibetských utečencov v Indii a sídlo Dalajlámu XIV.

Ráno nás po prebudení privítala nádherná horská scenéria. Autobus hrkotal po zmočenej ceste, miestami pokrytou trochou asfaltu. Cesta viedla po brehu rieky a na jej druhom brehu bolo vidieť trať úzkorozchodnej železnice Kangra valley railway (pričom som veril, že sa nám po nej podarí zviezť). Tá však vďaka zosuvom pôdy taktiež utrpela škody a bola nezjazdná. Počas cesty nás kontaktoval majiteľ ubytovania s otázkou na náš príchod. Prezieravo som sa ho počas komunikácie opýtal na približné ceny taxíkov, keďže v Dhármšále nefungoval Uber, ani Bolt (vraj do 400 – 500 Rupií).


11.9.2023, Príroda v Himalájach ©Alex Michelčík

Na konečnej nás privítal konečne dýchateľný vzduch a znesiteľné teploty (do 20°C). Najprv sme sa predrali cez taxikárov, ktorí autobus hneď po príchode obkľúčili a vyhľadali sme bankomat. Po vybraní hotovosti sme si stopli jeden z prítomných taxíkov a po zjednaní ceny na 300 Rupií sme vyrazili. Přešlo pár minút a ocitli sme sa na rázcestí kde cesta, po ktorej sme mali pokračovať, prechádzala z asfaltky na cestu z kaluží a blata. Šofér sa na mňa nesmelo otočil a opatrne mi oznámil, že cesta taxíkom bude stáť nakoniec 400 Rupií, lebo „ofroad“. Pri pohľade na povrch cesty som ostal ľahostajný a so zmenou sumy som súhlasil.

Naše ubytovanie bol ďalší guest house, na okraji strmého zrázu s nádherným výhľadom do doliny a na okolité kopce. Privítaní sme boli domácimi, ktorí nám okamžite naservírovali čaj a požiadali nás, aby sme sa usadili a počkali na synovca, s ktorým prebehne check-in. Ten sa zjavil za asi 15 minút a s úsmevom nás hláškou „Velkam tu Dhármšála srrrr.“ Privítal v našej himalájskej destinácii. Asi sme mu boli sympatickí, pretože nám oznámil že ak chceme, môžeme sa ubytovať v izbe s balkónom, hoci sme mali objednanú izbu bez, a to za rovnakú cenu. Túto ponuku sme vďačne prijali a následne sme dohnali deficit spánku po nočnej ceste autobusom. Poobedie, keďže Kanika mala prísť až večer, sme sa rozhodli stráviť hľadaním nejakej reštaurácie, pretože sme sa za ten deň ešte nestihli najesť. Po večeri nasledovalo stretnutie s Kanikou a vytúžený spánok v posteli.


11.9.2023, TATA v prímestskej doprave v Dhármšále ©Oliver Dučák

Ráno nás čakalo objavovanie Dhármšály a krátka prechádzka k jednému vodopádu. Vďaka môjmu zraneniu z Džodpuru sme sa vzdali nápadu na túru v Himalájach. Po výdatných tibetských raňajkách sme sa pobrali k spomínanému vodopádu. Cestou nás Kanika pozvala na indickú zmrzlinu, ktorú predával jeden dedko tak dôkladne skrytý medzi skalami, až mi nešlo do hlavy, ako si ho Kanika všimla. Pri pohľade na to, v čom zmrzlinu skladoval, som ju neodmietol iba s veľkým sebazaprením, nakoľko bola zabalená v novinách a následne obalená akousi látkou. Naservírovaná a narezaná nám bola nožom, ktorý na mňa pôsobil nie najčistejšie, na banánový list. Zmrzlina však bola úžasná (ako zmrazené salko) a s odstupom času môžem povedať, že aj nezávadná. Pozdĺž cesty k vodopádu a pod samotným vodopádom bolo vybudovaných niekoľko stánkov s občerstvením, pri ktorých bolo možné zastaviť sa. V každom z nich bolo možné dopriať si aj miestny derivát Coca-Coly – Limca – ktorý som si náramne obľúbil (extrémne sladká citrónová malinovka, ktorá sa ale veľmi dobre pije a s bolesťou v srdci som prijal fakt, že ju v žiadnom indickom obchode na Slovensku a v Rakúsku, ktoré som mal možnosť presnoriť, nie je možné kúpiť).

Po návrate od vodopádu sme absolvovali túru po rôznych múzeách v Dhármšále, z ktorých ma najviac emočne zasiahla návšteva tibetského múzea. Expozícia sa venuje nielen histórii Tibetu, ale aj aktuálnej situácii v tejto časti sveta. Návšteva tejto expozície vo mne vyvolala dojem, že to, čo si podľa výpovedí emigrantov dovoľuje Čína k Tibeťanom, si nedovoľovali v poslednom storočí existencie Uhorska ani Maďari k ostatným nemaďarským obyvateľom kráľovstva. Deň sme zavŕšili návštevou miestneho anglikánskeho kostola s cintorínom z 19. storočia.


12.9.2023, Vozový park na autobusovej stanici Palampur ©Oliver Dučák

V ďalší deň sme sa s Kanikou, ktorá nám po zvyšok výletu vymýšľala väčšinu programu, presunuli prímestským autobusom do mestečka Palampur. Tam sme po niekoľkých pokusoch našli voľné ubytovanie v nie úplne tip-top hoteli (hoci stále o dosť lepší, ako v Dilí, aj keď nedisponoval wi-fi signálom). Po ubytovaní sa sme sa pobrali naspäť na autobusovú stanicu, odkiaľ sme sa presunuli na neďalekú čajovníkovú plantáž spoločnosti Wah Tea, kde je možné absolvovať za relatívne rozumnú cenu (ak so dopre pamätám, nepresiahlo to 5,00€ pre cudzincov) exkurziu fabrikou s odborným výkladom. Z pochopiteľných dôvodov bolo ale v miestach, kde prebiehal výrobný proces, zakázané fotiť. V predajni v areáli plantáže sme sa po exkurzii zásobili obrovským množstvom kvalitného čaju za extrémne smiešnu cenu (do 200 IRN za balíček cca 10 dekagramov - čaju je to celkom dosť). Po zvyšok dňa sme pendlovali po indickom vidieku, ktorý mi aspoň pod Himalájami prišiel omnoho čistejší a príjemnejší, ako mestá.

Pozrime sa teraz v krátkosti na prímestskú autobusovú dopravu v štáte Himáčalpradéš: Vozovému parku rôznych dopravcov (popri štátnom dopravcovi tam pôsobí aj množstvo menších súkromných dopravcov) dominujú autobusy od indického výrobcu TATA, ktorý sa vo svojej výrobe nešpecializuje iba na autobusy, ale medzi jeho výrobkami nájdeme aj mnohé typy nákladných, či osobných aut. Na autobusových staniciach vládne organizovaný chaos, v ktorom prevažujú výkriky personálu autobusov, ohlasujúce ich cieľovú destináciu (len bacha – destinácie autobusov nezvyknú byť v týchto končinách písané latinkou). Nie je zároveň výnimkou, že počas čakania autobusu na odchod sa autobusom prejdú žobráci – spravidla deti – z najchudobnejších vrstiev obyvateľstva. Každý autobus, ktorým sme išli, bol sprevádzaný sprievodcom, ktorý sedel na zadnom sedadle a číhal na pasažierov stopujúcich popri ceste. Písknutím krátkeho tónu na píšťalke dal šoférovi signál na zastavenie pre nástup a výstup cestujúcich a rovnakým písknutím bol autobus vypravený zo zastávky. Sprievodcovia v štátnych autobusoch sú vybavení popkami, z ktorých cestujúcim vytlačia lístky. V štátom objednávaných autobusoch v Himáčalpradéši majú ženy dokonca nárok na zľavu 50% z ceny cestovného.


12.9.2023, Čajovníková plantáž Palampur ©Alex Michelčík

Počas cesty jedným z autobusov sme dokonca zažili aj revíziu cestovných lístkov. Tá prebehla cestou uprostred nepríjemného monzúnu, kedy náš autobus zastavil pri pánovi, trpezlivo čakajúcom na okraji cesty s dáždnikom nad hlavou (ktorý mu bol vzhľadom k intenzite dažďa na dve veci). Ten nastúpil do autobusu, skontroloval lístky všetkým cestujúcim a následne vydrapil sprievodcovi popku, do ktorej čosi naťukal. Popka mu následne vypľula nejaký doklad, na základe ktorého zrátal sprievodcovi tržbu. Na ďalšej zastávke potom vozidlo opustil.

V posledný deň nášho pobytu s Kanikou nám Kanika naplánovala, ako náhradu za neuskutočnené jazdy úzkokoľajkami trápenými zosuvmi pôdy, jazdu priemyselnou pozemnou lanovkou vo vodnej elektrárni v meste Joginder Nagar, ktoré je zároveň aj konečnou stanicou úzkorozchodnej trate údolím rieky Kangra (Kangra valley railway – aspoň som si nafotil železničnú stanicu), po ktorej sme sa mali v pláne zviezť. Z tejto stanice pokračuje ďalej už len vlečka do spomínanej elektrárne. Vstup do areálu elektrárne nám Kanika vybavila prostredníctvom svojho kamaráta. Miestna pozemná lanovka sa používa hlavne pre prepravu nákladu a robotníkov na kopec ku vodnej nádrži. Po asi polhodine sedenia na lanovke sme sa dozvedeli, že v daný deň lanovka nepremáva. Napriek tomuto neúspechu som bol Kanike úprimne vďačný za jej snahu zabezpečiť mi v Himalájach jazdu po aspoň niečom, čo jazdí po koľajniciach - hoci neúspešnú.


13.9.2023, Priemyselná pozemná lanovka v elektrárni Joginder Nagar ©Alex Michelčík

Po neúspešnej jazde pozemnou lanovkou sme sa presunuli autobusom do obce Bir, ktorá je miestnym centrom paraglajdingu, ale nájdete tam aj niekoľko budhistických kláštorov. Návšteva Biru bola našim pomyselným zavŕšením nášho stretnutia s Kanikou. Cestou z Biru do Palampuru sme ešte navštívili niekoľko chrámov. Večer nás čakala nočná jazda do Dilí, opäť autobusom spoločnosti Laxmi Holidays.

V posledný deň v Indii sme sa po príchode do Dilí uvelebili v osvedčenom Chai-pointe, kde sme sa stretli s couchsurferom Rahulom, s ktorým sme sa mali stretnúť už po našom príchode, dva týdny predtým, avšak kvôli nehode, ktorú utrpel (o ktorej som písal v prvej časti cestopisu) sa s nami vtedy stretnúť nemohol. S ním sme absolvovali návštevu Sikhského chrámu, kde nám vybavil dočasnú úschovu batožiny a previedol nás trhoviskom v Starom Dilí, kde nám pomohol zjednať priaznivé ceny tovaru (počas jedného zjednávania si ma Rahul zobral bokom s prosbou, aby som na predavača netlačil tak intenzívne, nakoľko cena ktorú mi ponúka, je férová – skončilo to nákupom stredne veľkého batohu za nejakých 250 Rupií, čo sú ledva 3,00€). Po príjemnom obede sme sa s Rahulom museli rozlúčiť, keďže mal dohodnuté stretnutie s kamarátom. Prisľúbil nám však, že ak bude mať možnosť, tak za nami ešte dôjde. Na to sme sa so Sašou pobrali vyzdvihnúť si batohy do chrámu, keďže sa už pomaly blížil termín jej vyzdvihnutia. Chrámu som za túto službičku venoval bankovku v hodnote 100 Rupií, ktorú nám pre jej zastaralosť nechcel počas nášho pobytu v Indii nikto apceptovať. Personálu chrámu (Sikhovi s obrovským nožom na páse) však tento skutok vyčaril vrelý úsmev na tvári. Zvyšok poobedia sme sa vzhľadom k pekelnej horúčave imitujúcej prostredie vysokej pece v košických železiarňach a množstvu batožiny rozhodli stráviť pri poslednom indickom pivku (drahšie pivo mali snáď už len vo Švajčiarsku). Následne sme sa podvečer pobrali – tentoraz už metrom – na letisko, hoci sme do odletu mali cca 6 hodín. Márne sme dúfali, že po cca 48 hodinách na ceste/nohách niekde na letisku nájdeme nejakú verejnú sprchu.


13.9.2023, Chrám Shri Baijnath ©Alex Michelčík

Konečne sme sa po niekoľkých hodinách dostali do lietadla, v ktorom sme krátko po odlete zaspali. Ani sme sa nenazdali a už nás budila letuška ohlasujúca prípravy na pristátie. V Dohe sme s hľadaním sprchy pochodili podobne ako v DIlí (som si istý, že ak by sme boli ochotný zaplatiť si za vstup do nejakého lounge, tak by sme sa k sprche dostali) a tak sme hodiny do odletu strávili rovnako, ako počas prestupu cestou do Indie.

Let do Viedne prebehol taktiež bez komplikácií. Zdržali sme sa maximálne pri preberaní batožiny, ktorú sme dostali medzi poslednými. Dôvod sa ukázal hneď, ako nám pohľad padol na naše batohy. Obsah Sašinho batohu bol mimo neho a všetko to bolo zabalené vo veľkom igelitovom mechu. Rakúsku finančnú správu zjavne niečo zaujalo, no zbaliť veci naspäť do batohu sa už neobťažovali. Našej ceste domov – aspoň na Slovensko – už nebránilo nič. Do stanice Wien Hbf, odkiaľ sme pokračovali do Bratislavy, sme sa odviezli jedným z railjetov zo stanice Flughafen Wien. Cestou začala Saša špekulovať nad možnosťou ukončenia cesty u jej rodičov v Tatranskej Lomnici, čo som s prihliadnutím na absenciu vypratého oblečenia v danom momente rázne zamietol. V pláne som mal stihnúť Ex 613, ktorým sme sa mali dostať do Margecian na posledný Os 7436 do Gelnice. Na spánok vo vlastnej posteli som sa po dvoch týždňoch v Indii patrične tešil.


15.9.2023, Pred odletom z Dohy ©Oliver Dučák

Čo čert nechcel, náš REx 2522 bol pri vstupe na Slovensko zdržaný na vchodovom návestidle v Devínskej Novej Vsi, kde sme si zrejme museli počkať na odchod oproti idúceho osobáku z Devínskej do Kútov, keďže v stanici nie sú ostrovné nástupištia. Tých pár minút bohato stačilo na to, aby sme zastavujúc v Bratislave na hlavnej stanici videli, ako sa Ex 613 do Košíc rozbieha bez čakania (REx 2522 zastavoval na nástupišti v čase odchodu Ex 613, a to ešte na susednej hrane nástupišťa). Paľba, ktorú vtedy Saša spustila, by sa dala prirovnať k explózii Théry v roku 1627 p.n.l. (ale naozaj – dva týždne nám verejná doprava v Indii nespôsobovala takmer žiadne komplikácie a prvý výraznejší problém na ceste zaznamenáme až po príchode domov na Slovensko). Na druhej strane jej to ale splnilo prianie ísť k rodičom, pretože ak sme nechceli čakať na nočný R 615, museli sme nastúpiť na IC 525, ktorý odchádzal o necelú polhodinu a ktorý nezastavuje v Margecanoch. Našu cestu sme tak ukončili v Tatranskej Lomnici – za dva dni sme z najväčších veľhôr na svete dorazili do tých najmenších.


15.9.2023, 2016 017 na čele Rex 2522 do Bratislavy ©Oliver Dučák

Cesta do Indie bola zatiaľ našou najdlhšou a najexotickejšou cestou, ktorú sme doteraz v našich životoch absolvovali. Pobyt v Indii sa nám podarilo prežiť v zdraví (ak nerátame môj úraz) a bez výraznejších žalúdočných problémov. Zároveň sme mali možnosť vidieť ohromné množstvo iných kultúr, nabrať plno nových ľudských životných skúseností a v neposlednom rade sme videli ohromné kontrasty medzi bohatými a chudobnými, a rovnako medzi dobrosrdečnými a zlomyseľnými ľuďmi. Taktiež sme si našli nových známych a za seba poviem, že za svoj najväčší životný úspech považujem dlhodobé prežitie na strave bez mäsa, keďže k milovníkom vegetariánskych jedál nepatrím (možno som aj vďaka tomu na dovolenke schudol 6 kíl, ktoré sa mi ale po návrate domov do dvoch týždňov vrátili aj s menším úrokom). Táto cesta nás obohatila asi najviac zo všetkých ciest, ktoré sme doteraz absolvovali a napriek negatívnym skúsenostiam v nás s odstupom času prevládajú prevažne pozitívne spomienky – hlavne na cestovanie vlakmi, ktoré je v Indii nezabudnuteľným zážitkom (popri veľkom množstve iných). Verím, že sa mi nám do Indie jedného dňa ešte podarí vrátiť a budeme mať možnosť objaviť aj ďalšie jej regióny, nielen z okna vlaku.

Úvodná snímka: 9.9.2023, WAP-5 35026 na čele vlaku No. 12049 Gatimaan Express ©Oliver Dučák

Galéria

Súvisiace odkazy